Jean Liedloffová - Koncept kontinua

Jean Liedloffová je americká autorka, ktorá počas výprav do Venezuely prišla dlhodobo do kontaktu s domorodými Indiánmi kmeňa Yequana. V roku 1975 potom napísala knihu, v ktorej zdokumentovala spôsob ich života - najmä štýl, akým vychovávajú svoje deti. Deti z kmeňa Yequana takmer neplačú, sú veľmi skoro samostatné, sebavedomé, nikdy spolu nesúťažia a nebijú sa.

Autorka na základe svojich skúseností zo života medzi Indiánmi odhalila, prečo sú ľudia, žijúci na Západe, tak nespokojní a často nešťastní. Tvrdí, že tieto pocity môžu prameniť z neuspokojených potrieb bábätiek a malých detí, ktoré nevychovávame podľa vlastnej intuície a vekmi vytvorených jednoduchých pravidiel.

V knihe veľmi jasne a presvedčivo vysvetľuje, ako treba zaobchádzať s našimi najmenšími, aby z nich vyrástli spokojené a samostatné deti a potom dospelí ľudia, ktorí si nepotrebujú "liečiť" svoje deprivácie z detstva všetkými možnými spôsobmi (počínajúc nezdravými partnerskými vzťahmi a končiac drogovou závislosťou) a vedú plnohodnotný život, ktorý nie je naplnený večnou nespokojnosťou a hľadaním "niečoho", čo sa nedá nájsť. Nášmu vlastnému životu tak dáva úplne nový rozmer a pomáha ľuďom nájsť jednoduchú odpoveď na často kladenú otázku - prečo nie sme šťastní.

Celé tajomstvo je ukryté v kontinuálnom nosení bábätka behom prvého roku jeho života. Matka z kmeňa Yequana totiž svoje dieťa nosí pri všetkých činnostiach a neberie to ako nejakú zábavu alebo zvláštnu prácu. Dieťa sa proste zúčastňuje dospelého života z bezpečia matkinho objatia. Vďaka tomu získava potrebné informácie a zažíva velmi bohatý život, plný dobrodružstva a pohybu. Musí sa rôzne vyvažovať, zapojovať svalové skupiny, chvíľu visí hlavou dole, zažije dažďovú prehánku, občasné primačknutie, vôňu obydlia, teplo ohňa a podobne. Nie je teda nutné vyhradzovať si na dieťa extra čas - jeho prirodzenosťou je radosť zo spoločnosti dospelých a zo vzájomného kontaktu.

Podľa autorky v našich podmienkach dieťa trpí úplne najzákladnejším nedostatkom – nedostatkom telesného kontaktu. Deti po pôrode oddelia od matiek, väčšinu času svojho prvého roka života ležia samé v postieľke alebo v kolíske, na hracej deke alebo v kočiariku. Plačom sa snažia zjednať nápravu, privolať fyzický kontakt - a my im miesto toho dáme hrkálku alebo cumlík. Naše deti sa hrajú s hračkami, ktoré ich vždy nakonec omrzia, a tak sa neustále dožadujú pozornosti, hnevajú sa, prehýbajú sa do luku, pretože ich potreba pozorovať z perspektívy dospelého čo robíme a žiť s nami v úzkom celodennom telesnom kontakte je trvalo neuspokojená.
Žijeme izolovaní a naša široká rodina je tak rozkúskovaná, že dieťa má nedostatok sociálnych kontaktov a trpí nudou. Nemá slobodný prístup k svojim vrstovníkom alebo k starším deťom. V škole a v škôlke sú deti zaradené do tried podľa veku a neustále sa im diktuje, čo majú robiť.

V kmeni Yequana rodina z dieťaťa nesníma pocit zodpovednosti za seba samotné. Je do neho vkladaná úplná dôvera, že to v rámci svojich schopností dokáže. Matka nemusí batoľa neustále strážiť či napomínať - dieťa sa totiž spočiatku na žiadne dlhé výpravy ani nepúšťa a dáva pozor, kde sa pohybuje matka. Dieťa nemá zákazmi a nariadeniami utlmované vrodené schopnosti správať sa „sebazáchovne" a tak prirodzene využíva svoje inštinkty.
V našich podmienkach však zodpovednosť preberá matka. Naše deti sú presýtené neustálymi príkazmi, zákazmi a postupmi, takže deti veľmi skoro pocit zodpovednosti za seba strasú a presunú ho na svojich rodičov.
Jeden príklad za všetky. Malé yequánske batoľa sa hrá skoro na okraji trojmetrovej jamy. Aj keď sedí chrbtom k nej, vie o nej veľmi dobre a nikdy do nej nespadne. Matka ani otec ho na jamu nijako zvlášť neupozorňujú. Naše dieťa spadne z postele aj trikrát za sebou - aj preto, že ho na konec postele neustále upozorňujeme.

Spôsob života v kmeni Yequana je inšpiratívny aj inak. Všetci tam totiž ctia svobodnú vôľu každého jedinca. Nikdo nikoho nepresviedča o nevhodnosti alebo správnosti rozhodnutia. Rozhodnutie jedinca, nech je akékoľvek, je ostatnými vždy úplne rešpektované. Yequáni majú toľko času na správnu výchovu kontinua, že keby sa trebárs naše dieťa rozhodlo nenastúpiť do školy, nechali by ho doma. Je totiž viac než pravdepodobné, že dieťaťu časom dôjde, že chodiť do školy sa mu hodí. Potom školu navštevuje z vlastného presvedčenia a nie z príkazu niekoho z rodiny. Keď nie, ani tak ho nikto prehovárať nebude.

Je jasné, že vodu si do domu nenosíme pol dňa vo vydlabaných tekviciach a že bábätko nekúpeme v rieke. Máme pred sebou život plný konkurencie a neustáleho vývoja a nezostávame na jednom mieste celý život, so svojou rodinou a svojimi priateľmi. Ale možno práve pre tento náročný život by sme mohli svoje deti naň pripravovať lepšie.

Koncept kontinua sa dočkal u čitateľov i u odborníkov vynikajúceho prijatia, bol preložený do trinástich svetových jazykov a inicioval vznik rozsiahlej komunity rodičov na celom svete, ktorí sa riadia jeho princípmi pri výchove svojich detí.

Zdroje:
http://www.dharmagaia.cz/kniha/730-jean-liedloffova-koncept-kontinua-hle...
http://zena.centrum.cz/deti/clanek.phtml?old_url=deti/miminko/vychova-vz...

(Písané pre nanicmama.sk 25.8.2010)