Jaroslav Dušek a Naomi Aldort - O výchove detí

Co si Ty vytiahla z Naominych chaotickych a poetickych myslienok ma taku logicku hlavu a patu, ze by to asi samotnu autorku sokovalo a mozno by Ta zamestnala ako korektorku.

He-he, to ja tak so všetkým, anylýza-syntéza, to je moje
Takže "vypitvem", čo je pre mňa podstatné, zjavný balast a omáčku vyhodím, a čomu nerozumiem, odložím do "šuflíčka" Nevybavené, tam to potom priebežne preberám ako Popoluška... (Čím sa snažím predísť Dunning-Krugerovmu efektu, konkrétne opatrenie 1 ) nezaujímajte stanoviská k veciam, o ktorých máte málo znalostí a tiež 2 ) nemajte dogmy.)

Ja len k bodu poslusnost, samozrejme, ze nie je cielom, ale niekedy je nevyhnutnou sucastou zivota, ci malych, ci velkych. Mozno ju skor mozeme nazvat respektom. Hoci Naomine neustale upozornovanie, ze nejde o autoritu ale o leadership povazujem za zbytocne. Napriklad ten Naomin pribeh o jej malom synovi, ktory v restauracii nejedol, ale obstastnoval inych hosti svojou pritomnostou. Ja pracujem cely den, cely rok a uz desat rokov s malickymi detrmi, mam ich rada, ale ked idem do restauracie na veceru, posledne po com tuzim, aby mi robil spolocnost dvojrocny chlapcek. Keby na moje pekne napominanie, nech si ide pohladat svoju mamicku nereagoval a ja by som pouzila stare slovenske vychovne metody, ktore su tiez metody a hoci cast populacie respektuje Naomi, cast ma iny nazor a teda vysolila malemu zopar vychovnych po zadku, asi by Naomi zabehlo. (Samozrejme hypoteticky, tu by na mna zavolali policiu, a bezne deti netlciem). Restauracia je verejny priestor a platia tam urcite dohodnute pravidla, ak ich tam, alebo hocikde inde nebudeme respektovat, mozme sa my citit slobodne, ale obmedzujeme slobodu inych.

Súhlasím od vrchu po spodok, včera som písala skratkovite (a nevyzerá to tak, že? *lol*), takže včul jednotlivé body aspoň trochu rozvediem.

Myslela som poslušnosť vždy a všade, za každých okolností, keď dieťaťu nie je dovolené pomaly sa ani samostatne nadýchnuť. Poslušnosť v štýle, že dieťa má presne nalinkované kde, kedy a ako má čo u/robiť a kde, kedy a ako niečo zase rozhodne u/robiť nemá.
Neviem si pomôcť, čo tak okolo seba sledujem, mnoho rodičov (píšem o situácii na Slovensku) si mýli svoje deti s panáčikom na kľúčik, alebo aspoň s havinom (sadni! ľahni! daj pac!) a ak náhodou dieťa odoprie, je vyhlásené za zlé (panebožesladkýnanebesiach) a riadne potrestané (nemusí to byť zrovna jedna "výchovná" po zadku, sú omnoho rafinovanejšie a zákernejšie spôsoby trestu, aj z toho vychádzam pri mojom odpore proti zákonným opatreniam voči týraniu detí).

Samozrejme, že sú situácie, kedy poslúchnuť jednoducho treba - perfektný príklad je s cestnou premávkou, po ceste sa proste nebehá. Aj dospelí musia dodržiavať nejaké pravidlá, lenže deťom to treba vysvetliť. Nie len vydať povel.
A už som tu písala, že prakticky žiadne pravidlo sa nedá uplatniť paušálne, aj to treba deťom vysvetliť.

Vo všetkých ostatných prípadoch (kedy nejde o život) som ochotná hľadať s deťmi konsenzus.
Ono, na naše deti tak či tak jednoduché zákazy a príkazy neplatia (s výnimkou situácií, kedy ide o život - vždy aspoň dodatočne vysvetlím, ak som teda nepredvídala a nevysvetlila vopred). Však žiadny div, v ich veku bol zákaz pre mňa spoľahlivým spôsobom, ako dosiahnuť, že danú činnosť rozhodne vykonám; a príkaz zase viedol k tomu, že som šla u/robiť niečo úplne iné :-D.

Takže sa pri výchove o niečo také ani nepokúšam, deti majú prakticky vždy na výber aspoň z dvoch možností, a to aj vtedy, keď mi z nejakého dôvodu záleží na tom, aby si vybrali "správne".
Ako príklad - spoločenská udalosť, kde sa akosi naozaj nehodí, aby sa dietko dostavilo v teplákoch. Dostane teda na výber aspoň z dvoch možností slávnostného oblečenia + vysvetlenie, prečo nemôže ísť v obľúbených gatiach. Do škôlky, školy (a inde) oblečenie neriešim, čo si deti vyberú, v tom idú, nanajvýš poznamenám, že kombinácia červených nohavíc a tyrkysovo-žltého trička mi príde trochu divoká :-D.

Prakticky rovnako postupujem tam, kde sloboda mojich detí zasahuje do slobody mojej (manželovej, iných ľudí...). To je druhá časť názvu knihy, ktorú som spomínala vo včerajšom komentári - ...a byť rešpektovaný.
Mám pocit, že toto občas (často?) Naomi uniká. V reštaurácii by som postupovala tiež inak - potulujúce sa dieťa by som si odchytila, vysvetlila mu, že ľudia sú tam za iným účelom, nie na jeho pobavenie; a môže síce chodiť kade-tade, ale mlčky a súčasne tak, aby som naň videla; alebo môže sedieť pri našom stole, rozprávať sa s nami, prípadne jesť (aj jeho obľúbené jedlo som ochotná objednať).

Rovnako situaciu, ked sa po pracovnom dni vraciam z obchodu s nakupom a moj patrocny syn mi pred nosom zamkne dvere a robi na mna cez ne opicky, nie je momentom na novu hru. Aky vychovny moment ma ten point, ked sa maly radza rozhodne milostivo dvere odomknut a pustit nas dnu? Absolutne debilne z mojho pohladu. Na co mu je takyto pocit moci? Kos s pradlom - nespocetne krat nam sluzil ako cln, na ktorom sme sa plavili riekou plnou krokodilov a ma to uspech aj v skolke. Deti mi pomahali triedit bielizen, farebne do jedneho kosa, biele do druheho, Je tatova svetlosiva ponozka biela alebo farebna? Ale ked ja operiem, vyzehlim a naskladam do kosa a dieta mi to vysype ( nehovorim o rocnom drobcovi, ale povedzme o trojrocnom, ci patrocnom), nepovazujem to za hru. Ani ja mu nechodim skopavat vezu z kociek, ktoru staval pol hodinu. Uprimne mi je jedno, ci to pradlo nevysype z vnutorneho presvedcenia alebo preto, ze sa boji trestu. Dolezite, ze v tom momente vie, ze sa to nerobi. Raz na to sam pride preco, ked sam bude prat a zehlit.

Tie mocenské hry som akosi nepochopila, ale tak knihu som nečítala a vo videu je to vysvetlené hodne z rýchlika, takže je to zatiaľ v Nevybavených.
V každom prípade mi to prišlo ako zvláštny myšlienkový konštrukt, tiež som nejako v tom nevedela nájsť niečo zmysluplné. Na rozdiel od Naomi si totiž nemyslím, že naše deti sa cítia bezmocne. Rozhodujú (si) o mnohých veciach, primerane ich veku, nemám dokonca problém priznať pred nimi svoju chybu či zlyhanie a dať im za pravdu v našich diskusiách, takže... pred zamknutými dverami by som sa zrejme cítila trochu (hooodne) divne.
No nič, dohľadám si k tomu.

Ešte ku košu na bielizeň...
Ja nič také vlastne nemám, vypratú a usušenú bieleizeň zvyčajne riešim hneď, ako to zložím zo šnúry (čo je nekrčivé, poskladám a ide do skríň, ostatné vyžehlím a odložím). Občas sa však stane, že kôpku kdesi zložím a niekam ešte odbehnem. Toto pre tento prípad berme ako môj "kôš na bielizeň".
Raz sa tak stalo, že 1,5-ročná bambuľka za ten čas dokázala celú kopu rozobrať a rôzne rozložiť po celej izbe (jej kreativita sa prejavila veľmi skoro :-D).
Nuž, aj horšie sa mohlo stať *dirol*.

Pochválila som ju za prevedenie (fakt si dala záležať, dôkladne pokryla všetko, na čo dočiahla), a potom som jej povedala, že mi dalo dosť práce, aby to oblečenie bolo čisté, takže teraz by mi mohla pomôcť dať to zase do poriadku.
Stalo sa.
A viac to nespravila.

Ale do tejto "kategórie" vlastne patria aj všetky pokreslené steny, vysypané vrecká múky a mláčky v kúpeľni (po kúpaní bábiky) a tak podobne.
Fakt si myslím, že v drvivej väčšine prípadov to deti nerobia naschvál, proste pri hre vyrobia "prevádzkový neporiadok". Ak by sa to opakovalo x-krát, asi by som sa zamyslela, čo tým asi tak dieťa chce dosiahnuť... Ale zvyčajne pokojné riešenie situácie pomohlo na prvý krát.
Aj bez mocenských hier ;-).

...k tomuto: "Nestačí, ak deťom iba vysvetľujeme, čo ne/majú robiť, musíme to sami žiť (teda ak sa hneváme a kričíme, ukazujeme deťom model správania, ktorí ony potom poctivo "okopírujú"). Ja mam zase nazor, ze dieta ma vidiet v rodicovi cloveka s emociami. Ked som nahnevana, som nahnevana, zodpovedajuc svojmu temperamentu bud kricim, bud sa odujem, bud odidem, bud placem, sme rozni, ked som vesela, tak som vesela, smejem sa. Spievam, ked ma chut spievat, kricim, ked sa potrebujem vykricat. Aj rodic je clovek a preco sa mam silit do niecoho, cim nie som ani nikdy nebudem. Dieta sa postupne nauci filtrovat a aj z negativneho si brat pozitivny priklad. Ja, ked som nahnevana, rozpravam ako pohonic od krav, moj muz nie. Ani jedno z nasich troch deti nepouziva vulgarizmy, tusim som z ich ust nikdy nepocula ani hovno. Moje vysvetlenie je, ze ked su nahnevani, predstavia si mamu sopku a takto sa im to nepaci, alebo zdedili pokoj duse po tartinovi. Ak je matka pokojna, rozvazna, pripadne emocne studena ako ryba, nech tak na dieta posobi. Ak je to temperamentna Talianka, nech nou aj zostane.

Opäť súhlasím, opäť to bolo vo včerajšom komentári v skratke.
Nik z nás nie je mašina, sme ľudia, máme rôzne stavy a nálady, to beriem.
Zaujímavé mi však príde, že bežne vidím soptiaceho rodiča, ktorého vytočilo, že jeho dieťa emočne nezvládlo nejakú situáciu. To tým ľuďom naozaj nedocvakne, že dosť dobre nemôžem naučiť dieťa niečo, čo sama nezvládam?

Ja som od prírody cholerik a moje blízke okolie to malo so mňou hoooodne ťažké. Ale prd si pomohli, kým mi samej nedocvaklo, že tento spôsob komunikácie asi nie je práve najšťastnejší, a nezačala som na sebe makať. (To bolo skôr, ako sa narodil syn, vtedy som už mala toho dosť "vybaveného").
Pravdaže, doteraz nie som v sebaovládaní 100%-tná, však to by bolo aj hodne divné. Ale moje deti vidia (a vedia, aj o tom s nimi hovorím), že sa zvyčajne ukočírujem.
A "kopírujú". Samozrejme, ne/zvládajú na úrovni veku.

Myslím si, že je to hlavne o pomere. Ak nezvládnem dve-tri situácie zo sto, je to super. Ak zvládnem dve-tri situácie zo sto, asi budem zbytočne čakať, že sa toto dieťa odo mňa naučí inak (jasne, platí v prípade, že nezvládajú obaja rodičia).

Ale nie je to len o sebaovládaní.
Darmo ja budem dieťaťu prednášať trikrát denne, že (napr.) je potrebné stále sa učiť, ak ono dobre vie, že ja som nenadobudla žiadnu novú vedomosť/zručnosť, odkedy som vyliezla zo školy.
Ale ak vidí, že sa (napr.) učím cudzie jazyky, chodím na školenia, čítam odborné knihy (a tak ďalej), tak je podstatne väčšia pravdepodobnosť, že si uvedomí dôležitosť danej veci.

Samozrejme, ani toto neplatí univerzálne (manžel aj ja sme fajčiari, mladý muž je pevne rozhodnutý nikdy v živote nechytiť cigaretu, snáď mu to vydrží, teda sme za odstrašujúci príklad :-D), ale podľa mňa tých výnimiek nie je až tak veľa, aby sa to dalo spokojne odignorovať.
Proste vychovávame hlavne tým, čo a ako ne/robíme, nie tým, čo deklarujeme.

Deti su stastne od prirody, asertivne a egoisticke (minimlane do urciteho veku), je to dane asi z pudu sebazachovy. To len my dospeli z nich robime bezmocnych, mozno preto, ze su mensie a fyzicky slabsie ako my.

Áno, toto si tiež často všímam - deti sú (skryto pohŕdavo či rovno otvorene pohŕdavo) brané ako malé a blbé.
Nemajú tiež právo na svoje vlastné videnie sveta, lebo však rodič je hotový človek a má za úlohu z dieťaťa vytvoriť ak nie priam svoju kópiu, tak potom nejaký iný "model" (mamička nad kočíkom s bábätkom: "Bude z neho slávny futbalista" - a vníma to ako hotovú vec!!!)

Na Naominých slovách sa mi páči, že berie deti vážne a ako spolutvorcov vzťahu. A hlavne apeluje na rodičov, aby nepretvárali deti, ale najprv seba a svoje videnie sveta.
Ak sa čo len jeden dospelý nad tým zamyslí a následne aspoň čiastočne skoriguje svoje postoje - tak je to dobrý výsledok.

Jasne, striktné dodržiavanie Naominých pravidiel by asi narobilo viac škody ako osohu. Jej to so synmi vyšlo, ale... každé pravidlo má výnimku a každé dieťa je originál.
Vlastne si stačí od Naomi zobrať dve veci - 1.) vnímajme, čo a ako ne/robia naše deti a premýšľajme nad tým, PREČO to asi tak ne/robia. A 2.) nepodceňujme ich.