Hovor za seba

Pred necelým rokom sme šli domov až večer. Náš mladý muž pozrel na tmavú oblohu a povedal: "Je tam len jedna hviezda."
A ja mu na to: "Hovor za seba."
Nebol to náš prvý rozhovor na túto tému, syn sa teda zamyslel a po chvíli sa zasmial: "No vlastne zo Zeme sa dá pozorovať niekoľko miliónov hviezd, ale JA tu a teraz vidím len jednu."

*****

Náš mozog prostredníctvom našich zmyslov registruje obrovské množstvo informácií, spracuváva asi dvetisíc procesov súčasne. Iba veľmi malá čiastka z nich, približne päťdesiat, nám však prenikne až do vedomia. Je to preto, lebo mozog nás takýmto spôsobom chráni pred veľkým informačným pretlakom. Chráni nás, aby sme sa z toho všetkého nezbláznili.

Mozog informácie selektuje podľa dvoch základných reakcií - približovanie a vzďalovanie (alebo boj/útek). Mozog akoby neustále tancoval v rytme polky na dve doby. Na prvú dobu spracováva podnet a na druhú robí rozhodnutie o vzdialenosti: „Idem k podnetu?“ alebo „Odchádzam od podnetu?“
Odpoveďou mozgu na podnety z okolia je väčšinou vzďaľovanie, ktorému hovoríme nezáujem.

Súčasne mozog pracuje ako systém, ktorý rozpoznáva nové skúsenosti, tie si zapamätáva a potom využíva. Keďže je však energeticky efektívny, prednostne využíva staré skúsenosti, teda zapamätaný obsah. Poznáva až vtedy, ak nemôže využiť starú skúsenosť.

Dôsledkom je, že v drvivej väčšine prípadov sa nám zo všetkých informácií, ktorými sme obklopení, do vedomia dostávajú len nám známe podnety. Množstvo informácií, ktoré nezodpovedajú zapamätanému, mozog vyselektuje ako nezaujímavé a nereaguje na ne.

*****

Mnohé staré duchovné učenia o tomto skreslenom ľudskom vnímaní veľmi dobre vedia.

Mája (maya, v sanskrite (माया /māyā) je filozoficko-náboženský pojem hinduizmu a budhizmu. Mája je akýsi závoj tmy, ktorý visí medzi nami a realitou takou aká je. Pôvod slova maya vychádza zo sanskritského koreňa “ma” (nie) a “ya“, ktoré sa prekladá ako “to”.
Mystické védske učenie tvrdí, že fundamentálna pravda nemôže byť odhalená mysľou, ani rôznymi mentálnymi pojmami. V skutočnosti sú ľudské myslenie a skúsenosti iba malým fragmentom tejto pravdy. Podľa toho žiadny zmyslový objekt alebo objekt vytvorený myslením nemôže byť stotožňovaný s absolútnou pravdou, takže nemôžeme povedať “toto je ono”.

Toltéci zase vravia o sne planéty, kolektívnom sne miliárd menších osobných snov, ktoré spoločne vytvárajú sen o rodine, o spoločenstve, meste, krajine a tiež sen o celom ľudstve.

Carlos Castaneda hovorí o tom, že každý z nás má svoj osobný príbeh, vlastnú realitu.
Podľa dona Juana, Castanedovho duchovného učiteľa, je vnímanie skutočnosti súčasného človeka absolútne scestné, pretože dnešní ľudia vnímajú svet, svoj ​​život a ľudskú spoločnosť cez šablónu sociálnych vzorcov. Tiež tvrdí, že ľudským vnímaním môže byť nepredstaviteľne manipulované.

To, čo vnímame, teda nie je realita, ale len odraz reality, príslušne zcenzurovaný a znetvorený našou schopnosťou ne/vnímať. Bežný človek totiž vníma to, k čomu bol od detstva učený a vytrénovaný.

Všetky náboženstvá, duchovné náuky aj moderná fyzika (rôznymi spôsobmi) tvrdia, že je mnoho svetov, ktoré sa vzájomne prekrývajú.
Ako príklad si skúste predstaviť, že celý priestor je vyplnený nekonečne malými kocôčkami, ktorých strany sú označené číslicami 1 až 6. Bežné ľudské vnímanie je však na základe výchovy schopné vidieť len tie strany kocôčok, ktoré sú označené číslicou 3. Zvyšok jednoducho nie je pre vnímanie bežného človeka dostupný, preto mu tiež nezostáva nič iné než tvrdiť, že realita a objektívny svet sú strany kocôčok s číslicou 3, zatiaľ čo všetko ostatné je fantázia alebo výmysel.

Okrem toho, že žijeme v kolektívnej ilúzii, všetci si ešte vytvárame aj vlastné neuveriteľné mytológie (ako to robia spoločnosti a náboženstvá na celom svete).
V našej osobnej mytológii žijú hrdinovia a zločinci, anjeli a démoni, králi a obyčajní ľudia. Vymýšľame si rôzne postavy vrátane svojich vlastných osobností. Postupne si vytvoríme predstavu o sebe samých a začneme ju používať v určitých situáciách. Sme umelci predstierania a stávame sa tým, čo si o sebe myslíme.
Keď sa stretneme s druhým človekom, okamžite ho zaradíme do nejakej kategórie a pripíšeme mu určitú úlohu vo svojom živote. Vytvoríme si o ňom predstavu, ktorá odráža to, čo si o ňom myslíme. A to isté robíme vo vzťahu ku všetkým a ku všetkému okolo nás.

Celá naša realita, všetko, čomu veríme, je teda naším vlastným výtvorom. Celý život sa učíme byť tým, čo si myslíme, že sme; a robíme to tak dobre, že si to nakoniec dokonale osvojíme. Majstrovsky ovládame svoju osobnosť, svoje názory a presvedčenia; ovládame všetky svoje akcie aj reakcie.

Všetky naše drámy a utrpenia sú naučené. Vyberáme si rôzne role a potom sa spôsob, ako myslíme, cítime a konáme, stane rutinou. Už nemusíme premýšľať o tom, čo robíme. Správame sa určitým spôsobom na základe naučených reakcií.

******

Málokto si pritom uvedomí, že v skutočnosti žije v realite, ktorá "platí" len pre neho. Nikto iný na tomto svete nikdy nemal, nemá a nebude mať takú istú.
A všetci ostatní majú svoje vlastné reality.

Navyše sa naše individuálne reality môžu meniť každým dňom, každou hodinou, každou minútou. (Na "zdokumentovanie" nášho meniaceho sa vnímania sú dobré rôzne formy denníčkov. Keď si človek po nejakej dobe číta svoje zápisky, neraz sa čuduje, ako vnímal svet v čase, keď ich písal. Navyše bol vtedy často presvedčený o svojej dokonalej objektivite.)

Náš mladý muž v danom čase a na danom mieste videl jedinú hviezdu. Len o pár kilometrov ďalej niekto iný v tom istom čase možno tiež pozoroval oblohu a videl desať hviezd. A niekto s ďalekohľadom ich videl sto.
Tri odlišné pozorovania však stále neurčujú počet hviezd. V skutočnosti ich je totiž na oblohe mnohonásobne viac.

Toto platí pre všetky naše (individuálne) pozorovania, teda nielen rôznych vecí a javov, ale aj všetkých ľudí, ktorých nejakým spôsobom poznáme (či už osobne, cez net, len z niečieho rozprávania, z jeho/jej kníh, z kníh, ktoré o danej osobe napísal niekto iný...). Toho istého človeka X ľudí vníma inak ako Y iných ľudí a inak ako Z ľudí.
Akokoľvek veľký počet pozorovaní veci/javu/osoby však stále nehovorí o tom, aká je skutočnosť.

Z faktu, že sme všetci dokonalé individuality, ktoré žijú v individuálnej realite, vyplýva aj to, že dokonale scestné a vyslovene chybné sú aj úvahy typu:
"Ja danú vec/jav/osobu vnímam takto, teda to tak vnímajú všetci."
"Daná vec/jav/osoba ma nejako motivuje tak, že ne/konám určitým spôsobom, teda tak budú ne/konať všetci."

*****

Dobrá správa je, že svoje naučené vnímanie sveta a ľudí môžeme zmeniť.
Nie je to však ani jednoduché ani rýchle.

Psychológovia tvrdia, že aby sme sa niečo naozaj naučili, teda dostali danú zručnosť "pod kožu", treba sa jej venovať (v priemere) 10 000 hodín. Pri "tréningu" osem hodín denne (vrátane víkendov a sviatkov) to je záležitosť na cca 3,5 roka.
Každá cesta však začína prvým krokom.

A ten prvý krok môže byť aj to, že predtým, ako niečo poviem (napíšem), si skúsim uvedomiť, že toto je iba môj pohľad (skúsenosť, vnímanie...) - a teda budem hovoriť za seba.

(Písané pre nanicmama.sme.sk 11.1.2013)