A poslúchaj!

Koľkokrát sme si vypočuli túto vetu ako dieťa od našich rodičov? Keď nás ráno nechávali v škôlke, alebo cez prázdniny u babičky, alebo keď sme nastupovali do autobusu na školský výlet...
A koľkokrát sme to automaticky povedali my vašim deťom? Bez toho, aby sme sa zamysleli nad tým, čo vlastne takto naše deti učíme?

Mnohí dospelí sa voči deťom stavajú do pozície autority len z hľadiska sily: „Ja som starší a väčší, ja tomu rozumiem a nemienim ti to vysvetľovať. Ako poviem, tak to bude. Bez otázok, bez diskusie!" Takýmto prístupom však vlastne deťom hovoríme: „Nemysli! Rob, čo ti kážu! Zaraď sa! Drž hubu a krok!“
Mnoho rodičov považuje vyslovene za škodlivé a drzé, ak má dieťa na čokoľvek vlastný názor. Chcú po ňom len to, aby okamžite poslúchlo. Takto sa však dieťa učí bez premýšľania podriaďovať sa akejkoľvek autorite - a to nie je OK. Premýšľať treba vždy. Akákoľvek autorita totiž nezaručuje, že príkazy od nej sú v poriadku.

Samozrejme, sú situácie, kedy poslúchať treba. Bez dohôd, ktoré by dodržiavala drvivá väčšina ľudí, by sa naša spoločnosť zmenila na chaos a anarchiu. Takže napríklad pravidlá cestnej premávky je treba deťom nielen vysvetľovať, ale aj trvať na tom, aby ich dodržiavali vždy a za každých okolností. Príkladov nutnej poslušnosti je, pravdaže, viac.

Treba však dôsledne selektovať, kedy je poslušnosť potrebná, a kedy je už na škodu veci. Deti treba učiť, aby vedeli slušne hovoriť o svojom názore, svojom videní sveta, aby vedeli argumentovať, asertívne seba aj svoj názor presadzovať... Dieťa má právo namietať, diskutovať, pýtať sa. Učme deti, aby zdôvodnili svoje konanie, premýšľali o svojich pohnútkach – a hovorme pritom s nimi ako s partnermi.

Trvanie na bezvýhradnej poslušnosti totiž síce vyzerá na prvý pohľad nevinne až prospešne - ale koľko škody to vie napáchať... Deti sú veľmi tvárne a dlhodobým a dôsledným pôsobením sa takýto prístup do nich vtlačí tak výrazne, že v dospelosti ich ani len nenapadne, aby sa riadili vlastnou hlavou a vlastným srdcom. Automaticky potom podliehajú aj rôznym pseudoautoritám (bulvár, reklama, verejná mienka... atď.) a na určitej úrovni svojich osobností zostávajú vlastne večnými poslušnými deťmi.

To ich však nezbavuje zodpovednosti za vlastné konanie. Ospravedlniť ich nepomôžu ani rôzne výhovorky, ktoré tiež mnohí ľudia používajú bez toho, aby sa nad nimi zamysleli čo len na pár sekúnd. Je totiž tak jednoduché a pohodlné ukázať prstom: „On/ona/ono môže za to, že som niečo ne/urobila!“
Omnoho ťažšie je však prijať zodpovednosť za vlastné ne/konanie a dôsledky, ktoré z akejkoľvek ne/činnosti vyplývajú.

Ak sa na niektorej z úrovní svojho ne/vedomia rozhodnem, že niečo neurobím, môže do mňa ktokoľvek hučať dňom i nocou, vyhrážať sa, manipulovať, citovo vydierať a skúšať rôzne „hry“ – aj tak mu nevyhoviem.
Ak sa však na niektorej z úrovní svojho ne/vedomia rozhodnem, že niečo urobím, nemusí ma nikto ani len poprosiť – a urobím to.

Samozrejme, ak sa niekto chce „hrať“ na „uľahčenie si“ života nejakú „hru“ – nikto mu v tom nijako nezabráni.
Na uvážení všetkých ostatných však je, či na túto „hru“ dotyčného pristúpia a budú k nemu (v súlade s "hrou") pristupovať ako k nesvojprávnemu dieťaťu.
Alebo ho budú (napriek "pravidlám" "hry") brať ako dospelého a zodpovedného za jeho správanie sa.

Čo sa mňa týka - zásadne volím tú druhú možnosť.

(Písané pre nanicmama.sk 4.12.2010)

Kategória:

Komentáre

Kam a ako ľahko až môže zájsť „poslušnosť“ dospelých ľudí, ukázal Milgramov experiment.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Milgramov_experiment
Milgramov experiment (Štúdia podriadenia sa autorite) je známy vedecký pokus zo sociálnej psychológie. Mal za úlohu zmerať ochotu účastníka poslúchať autoritu, ktorá káže účastníkovi robiť niečo, čo môže byť v rozpore s účastníkovým osobným svedomím..

Pokusy začali v júli 1961. Na pokus boli subjekty získavané inzerátmi v novinách a priamymi listami, aby sa zúčastnili štúdie na Yale. Účastníkmi boli muži vo veku od 20 až 50, každého stupňa vzdelania, od nedokončenej základnej školy po doktorský titul..

Samotné experimenty sa odohrávali v dvoch miestnostiach. Účastníkovi a spoločníkovi experimentátora (ktorý bol hercom predstierajúcim, že je iný účastník) bolo experimentátorom povedané, že sa budú podieľať na pokuse, ktorý testuje účinok trestu na spôsob učenia..

Jeden kúsok papiera bol daný účastníkovi a druhý spojencovi. Účastník bol presvedčený, že jeden papierik určoval „žiak“ a druhý „učiteľ“ a že papieriky sa rozdávajú náhodne. V skutočnosti na oboch kúskoch bolo „učiteľ“ ale herec predstieral, že na papieriku číta „žiak“; tak bolo zaručené, že účastník bude vždy „učiteľ“. V tomto bode, „učiteľ“ a „žiak“ boli rozdelení do rôznych miestností, kde mohli medzi sebou hovoriť, ale nemohli sa vidieť. V jednej verzii experimentu spojenec spomenul, že má choré srdce..

„Učiteľovi“ bol daný 45-voltový elektrický šok z generátora elektrošokov ako ukážka, akú môže „žiak“ dostať počas experimentu. „Učiteľ“ dostal zoznam dvojíc slov, ktoré mal žiaka učiť. Učiteľ začal čítaním zoznamu párov slov žiakovi. Učiteľ potom čítal prvé slovo z každej dvojice a štyri možné odpovede. Žiak stláčal gombík, aby vyjadril svoju odpoveď. Ak bola odpoveď nesprávna, žiak dostal šok, s napätím rastúcim s každou nesprávnou odpoveďou o 15 voltov. Ak bola správna, učiteľ čítal nasledujúcu dvojicu slov..

Subjekty boli presvedčené, že za každú nesprávnu odpoveď žiak dostával ozajstný šok. V skutočnosti tam žiadne šoky neboli. Po tom, čo bol spojenec oddelený od subjektu, spojenec spustil magnetofón spojený s generátorom elektrošokov, ktorý prehrával nahrané zvuky pre každú úroveň šoku. Po určitom počte zvýšení úrovne napätia herec začal búchať do steny, ktorá ho delila od subjektu. Po viacerých úderoch na stenu a sťažovaní sa na jeho srdcovú chorobu, žiak nedával ďalšie odpovede na otázky a nepodával žiadne ďalšie sťažnosti..

V tomto bode veľa ľudí vyjadrovalo žiadosť zastaviť experiment a overiť, či sa žiakovi nič nestalo. Mnoho testovaných subjektov zastavilo na 135 voltoch a začalo sa pýtať na účel pokusu. Niektorí pokračovali po uistení, že nebudú braní na zodpovednosť. Niektoré subjekty sa začali silno smiať po prvom výkriku bolesti prichádzajúcom od žiaka..

Ak v niektorom čase subjekt naznačoval žiadosť skončiť experiment, dostal sériu slovných povzbudení v nasledovnom poradí:
1. Prosím vás, pokračujte.
2. Experiment vyžaduje, aby ste pokračovali, prosím vytrvajte.
3. Je nevyhnutné, aby ste pokračovali.
4. Nemáte na výber, musíte pokračovať..

Ak subjekt žiadal ukončiť po všetkých štyroch postupných slovných nabádaniach, experiment bol zastavený. Inak bol zastavený až po tom, čo subjekt dal maximálny 450-voltový šok 3-krát po sebe..

Pred realizáciou experimentu Milgram urobil prieskum medzi kolegami psychológmi o tom, aké budú výsledky. Jednohlasne verili, že len zopár sadistov bude pripravených udrieť maximálnym napätím.
V prvej Milgramovej sade pokusov 65 % (27 zo 40) z experimentálnych účastníkov vykonalo pokusný záverečný 450-voltový šok, hoci mnoho z nich to robilo s dosť nepríjemými pocitmi; pri nejakom bode každý zastal a pochyboval o experimente, niektorí dokonca vraveli, že vrátia šek, ktorým im bolo zaplatené. Žiadny účastník vytrvalo neodmietol v dávaní šokov pred 300-voltovou úrovňou. Obmeny experimentu boli robené samotným Milgramom a inými psychológmi po celom svete s podobnými výsledkami.

Hovorim za seba:

Predostrela si niekolko okruhov tem na diskusiu, ktore spolu viac ci menej suvisia.
- "poslusnost" deti,
- "poslusnost" dospelych,
- "hry" dospelych
- a nechajme Milgarmove a nasledne experimenty ako samostatny topik.

POSLUSNOST DETI

1. Posluchaj, bud dobry je pre dieta abstraktny pojem. Kazdy, nakoniec aj dospely si pod tymito pokynmi predstavuje nieco ine. Byt dobry pre trojrocneho moze byt vymachat sa v kaluzi, lebo je to "dobre" je to fajn. Asi to nebude dobre pre jeho babicku, ktora ho strazi.

2. Myslela som, ze vyzadovanie slepej poslusnosti od deti v europskych a severoamerickych krajinach je uz minulostou.

3. Na severoamerickom kontinente sme si povysili nevyzadovanie poslusnost a nechanie dietata robit, co chce na vychovnu metodu,ktora je odrazom lahostajnosti, lenivosti a nezaumu dospelych. Prinesie si do skolky maminu kreditnu kartu, hra sa s alarmom na klucoch od auta, pride v -25 stupnovej zime v slapkach a satach na ramienka, lebo to chcel, tak sa rozhodol. Bola som svedkom, ze dieta lezalo na schodoch v dome rano od osmej do obeda v pyzame, matka stala s klucmi od auta a snazila sa ho primat ist s nou vybavit, co bolo potrebne. Trvalo to 4 hodiny, vysledok neviem, lebo som potom odisla. Deti su v plienkach niekedy az do skolskeho veku, lebo sa este nerozhodli, chodit na zachod.

4. Tak, ako si napisala, niekde poslusnost je potrebna. Nediskutujem o tom, ze pred vstupom na cestu zastaneme, vzdy. Ze si pred jedlom umyvame ruky, ze horuci sporak nechytame. Dietatu je na jeho urovni vysvetlene aj stokrat, ze auto ma velke kolesa a urobi mu bolest, ak ho zrazi, ze na rukach su zle chrobaciky, aj sme ich videli zvacsene na obrazku, ktore naskacu do brucha a bude ho brucho, hrdlo, hlava... boliet. Ale dieta to aj tak nemusi akceptovat, lebo nema takuto skusenot a nevie si vyvodit konsekvencie (hovorim o skolkarskom veku). Dospely ma, pozna nasledky a kym to dieta nie je schopne spracovat samo, je dospely zodpovedny za jeho bezpecnost.

5. Neviem sa stotoznit s teoriami na zaklade pozorovania juhoamaerickych indianskych kmenov, ze rocne dieta vie zastat na kraji priepasti, ze dokaze krajat macetou, ze ma akesi prirodzene instinkty sebazachovy. Keby som bola indianka a mala 12 deti a presne ani netusila, kde sa pohybuju, ci uz niektore zozral tiger, alebo sa utopilo v mociari, mozno. Nasa spolocnost je uz inde, neviem, ci v dobrom alebo v zlom, ale zavadzat tieto teorie do dnesnej praxe, nepovazujem za uzitocne.

6. K dietatu, ako ku kazdej zivej bytosti, treba pristupovat s uctou a respektom. S trojrocnym sa snazim hovorit na urovni trojrocnych komunikacnych schopnosti so skusenostou, vedomostami a zrucnostami patdesiatrocnej. Jedna prakticka rada, k dietatu si sadnut, byt na jeho fyzickej vyske, nikdy k nemu nehovorit tak, ze clovek nad nim stoji.

7. Aj velmi male dieta dokaze prijat a spracovat aj tie najvaznejsie zivotne problemy, povedzme smrt alebo rozvod rodicov, ked su mu vysvetlene na jeho kognitivnej a emocnej urovni. Dokonca by som povedala, cim mensie dieta, tym lepsie to spracuje.

8. Mne sa pri detoch osvedcila laska, respekt k nim, fair play, zmysel pre humor, spolocne nastavenie pravidiel, kore budeme dodrziavat, jednoducho podanych a konkretnych a pripadne vyvodenie konsekvencii za ich nedodrziavanie na prislusnej vyvojovej urovni.

Ostatne temy zatial necham tak, Milgramove pokusy su velmi kontroverzne. Poslusnost dospelych, to je na dlho a zamotala by som sa. K "hram" len tolko, ze kazda spolocnost ma suhrn vseobecne stanovenych, vyzadovanych a dodrziavanych pravidiel. U kazdeho "priemernehpo" dospeleho cloveka sa predpoklada , ze je na takej kongnitivnej, emocnej aj moralnej urovni, ze je schopny sa zaclenit. Na kazdu povedzme nie celkom standardnu hru potrebuje vhodnych spoluhracov a je otazne, ci ich najde. Ale to len trepem, lebo ked hovorime na zaklade knihy pana Berneho, citala som zatial len Tvoju uputavku na nu.

OK, poslušnosť detí si dala pekne po bodoch, idem podľa toho :-).

1. Podľa toho, čo si pamätám z vlastného detstva (a pamätám si toho veľa) a aj z toho, čo mám odpozorované, dieťa pomerne rýchlo pochopí, čo pod pojmami poslúchaj a buď dobrý myslí dospelý (rodič/pedagóg). Nekrič. Nebehaj. Nehovor, keď sa ťa nepýtajú. Nerob nič, čo ti neprikážu.
To, že sa s takým poňatím týchto pojmov nestotožní, považujem za veľké plus pre dieťa.

2. Kiežby bolo, ale nie je. Dnes a denne vidím x príkladov.
Jeden na ukážku - ráno na čakám s malou pred triedou na pani učiteľku. Dcérka totiž odmieta vkročiť do triedy skôr. Nie je v tom sama, priebežne sa tam vyskytujú aj traja-štyria jej spolužiaci s dospelým doprovodom. Vyniká (vo všetkých významoch slova) medzi nimi jedna bacuľka - peknučká, trucovitá, hlučná, vzdorná. Bežne dostane od svojich sprievodcov (striedajú sa babka, mama a otec) po zadku s tým, že to má za neposlúchanie.

3. Neprekvapuje ma to, drvivá väčšina ľudí skáče z extrému do extrému. Benevolencia (až ľahostajnosť) vo výchove ide už aj k nám, tiež vídam x prípadov čoraz častejšie.

4. Súhlasím, že dieťa nemusí vždy "zobrať" vysvetlovanie dospelého, prečo niečo treba/nesmie robiť. A beriem to tak, že to je zase bod k dobru pre dieťa (dôveruj, ale preveruj).
Ale - ak dieťa zo skúsenosti vie ("preverí" si), že dospelý naozaj neklame (a to ja zásadne nerobím), berie po nejakom čase jeho info/vysvetlenie vážne a riadi sa ním (už v škôlkárskom veku).

5. Indiánske (a iné prírodné) kmene žijú v úplne iných podmienkach, v úplne inom spoločenstve (max. 150-členná skupina, čo je náš "limit" na vytváranie si väzieb k druhým ľuďom) a s úplne inou spoločenskou dohodou.
Z čoho mi vyplýva, že čo funguje u nich, u nás fungovať zrejme nebude. Dieťaťu mačetu do ruky teda nedám a nenechám ho ani chodiť po okraji priepasti.

6. Súhlasím od prvého po posledné písmeno. Potvrdzujem, že hovoriť s dieťaťom na "jeho úrovni" (výškovo aj komunikačne) je skvelý prístup.

7. Hovorievam, že deti sú malé, ale nie sú blbé. Vedia pochopiť omnoho viac, ako si drvivá väčšina rodičov myslí. Len im to treba vedieť povedať.
V našich zemepisných šírkach vládne podivný zvyk - "šetriť" dieťa. Nepovie sa mu teda kopec vecí, ktoré DOSPELÍ považujú za... no, povedzme, že nepríjemné.
Väčšiu výchovnú blbosť ťažko vymyslieť.

8. Clapping

1. Vnutorne sa asi nestotozni ani jedno, ale zvykne si, boji sa, nechce, aby mama bola smutna, aby kricala, aby ho tahala za vlasy... Je to skoro ako so stenatami. Musim priznat sem tam som tuto taktiku v podstate prikazu pouzila. Priklad: ked bol najstarsi syn maly, neboli este detske poistky do elektrickych zastrciek. Zastrcky ho pritahovali ako magnet. Dostal po prstoch a skusil znova, dostal po prstoch, az pochopil zastrcka-neprijemny pocit. Spravne, nespravne, neviem, ucinne to bolo. Nejako po druhom roku uz to nebolo treba.

2. Bezne, jednoduche riesenie, osvedcene generaciami a stale akceptovane. Baculka evidentne nevie, co znamena "neposluchat". Vid vyssie, nepovazujem jednu po zadku alebo po ruke za smrtelny hriech, ale u baculky bude problem asi inde.

1. Pravdaže sa nestotožní, "poslúcha" len zo strachu.
Čo ja považujem za strašné.

2. Bacuľka statočne vzdoruje a ja sa jej nečudujem. Nielenže sa ju snažia nútiť (aj bitkou) robiť to, čo nechce, ešte jej aj tlačia do hlavy rôzne kraviny. Toť predvčerom: "Choď už do triedy, to je veľká hanba takto tu zostať s maminkou!"
(Vydesený pohľad našej malej smerom ku mne. Ubezpečila som ju: "Nie je to žiadna hanba.")

K poslušnosti dospelých - nuž, (až príliš) mnohí naozaj poslúchajú. Možno to robia bezmyšlienkovite, možno s frflaním, možno naštvane... Ale poslúchajú.
Tiež mám odsledované x-krát.

A zase jeden príklad zo školy (hej, mám na školu pifku, píšem teraz o tom samostatný článok).
Do školy našej bambuľky môžete vojsť spredu hlavným vchodom a prejsť asi 50 m cez halu k šatniam, alebo obísť všetky budovy (jedáleň, telocvičňu, odborné učebne.... spolu cca 500 m) a vojsť zozadu rovno k šatniam.
Parkuje sa, samozrejme, pred školou.

Takže ja s dcérkou vchádzam zásadne spredu, hoci sme prvý školský deň dostali inštrukciu, že sa má chodiť zozadu.
Takých "predných" "odvážlivcov" je len pár. Všetci ostatní rodičia poslušne pekne dokola v daždi, zime, vetre vláčia (naozaj) ťažké aktovky (dcérina váži 10 kg, a to sme vyberali odľahčenú a je prváčka).

V hale má svoju "kukaňu" školníčka. Dva mesiace na nás každé ráno iba zazerala.
Pred cca týždňom to už nevydržala a vyštartovala ku vchodu: "Tadiaľto sa NESMIE chodiť!"
"A prečo?" (Moja osvedčená otázka - drvivej väčšine poslušných tým dokonale vezmem vietor z plachiet.)
(Zaváhanie, potom podstatne miernejšie): "Nosí sa z vonku bordel!"
"Veď tadiaľto chodia všetci učitelia. Tí nenosia bordel?"
(Znova nas--srdene): "Ale VY nesmiete!!!"
(Zmierlivo): "Stále nerozumiem, prečo."
(Stále v pôvodnej tónine): "Keby chodili tadiaľto všetci, hala by sa musela umývať každý deň!"
(Ešte zmierlivejšie): "Ale hala sa umýva každý deň, vidím to, keď chodím po vyučovaní pre dcéru..."
(Školníčka stojí s hubou dokorán a lapá po dychu...)
(Ja s úsmevom): "Prajem vám pekný deň."
(A prejdeme okolo nej cez halu k šatniam...)

K Milgramovmu experimentu - predpokladám, že je považovaný za kontroverzný hlavne preto, lebo má šokujúce výsledky. Bol však overovaný v mnohých obmenách. Výsledky sa potvrdili vo všetkých.
Ešte šokujúcejšie sú zistenia zo Stanfordského väzenského experimentu: http://sk.wikipedia.org/wiki/Stanfordsk%C3%BD_v%C3%A4zensk%C3%BD_experiment

Myslím si, že tieto (a mnohé ďalšie) zistenia sú jasným dôkazom toho, že v našej kultúre (a výchove) je niečo sakra nesprávne "nastavené"...

K "hram" len tolko, ze kazda spolocnost ma suhrn vseobecne stanovenych, vyzadovanych a dodrziavanych pravidiel. U kazdeho "priemernehpo" dospeleho cloveka sa predpoklada , ze je na takej kongnitivnej, emocnej aj moralnej urovni, ze je schopny sa zaclenit. Na kazdu povedzme nie celkom standardnu hru potrebuje vhodnych spoluhracov a je otazne, ci ich najde. Ale to len trepem, lebo ked hovorime na zaklade knihy pana Berneho, citala som zatial len Tvoju uputavku na nu.

Toto idem skopírovať do pokecu o Berneho knihe a odpoviem tam Smile ;-).