... ako na to ...

Pridané používateľom SYLVUSH dňa 1. október 2014 - 19:31

Dnes som si od kolegyne vypočula vetu: "Neustále sa v tomto vzťahu hľadám."
Dá sa povedať, že ani ja sama v sebe nemám jasno. Kamarátka mi dala ťažkú úlohu. Napísať o sebe slohovú prácu a to na tému kto som ja. Nemám tam opisovať svoju úlohu vo vzťahu, v domácnosti, v práci, ale mám napísať o tom aká som sebavedomá a ako si to vedomie o samej sebe uvedomujem. Mám sa mať rada, nie prvého Dodka, alebo MM, alebo mamu, Macka Uška, ale seba. Ak nadobudnem svoje sebavedomie bude sa aj okolie ku mne stavať tak, ako to bude zo mňa vyžarovať a ja túžim po tom, aby zo mňa vyžarovala láska a v prvom rade láska k sebe. Ako na to? Človek, ktorý si celý život myslel, že má rád seba, syna, dcéru, partnera, mamu, otca-ostatných si myslel, že všetko je v poriadku a ono to čuduj sa svete nie je. Zistila som, že nadobudnúť sebavedomie je sakra ťažké. Fakt. Ja napríklad nemôžem s istotou tvrdiť, že seba staviam v prvom rade na piedestál. Doteraz som stavala na piedestál všetko možné, len nie seba. Dá sa povedať, že sa nemám rada. Neviem, možno je to výchovou, možno rolou manželky a matky, určenou spoločnosťou, ale cítite sa aj vy v prvom rade sebavedomou ženou a až potom matkou, partnerkou, dieťaťom svojich rodičov a tak ďalej? Prišla som na to, kde je problém. Problém je v tom, že neakceptujem to, čo chcem ja, ale robím všetko pre to, aby iní boli spokojní a zistila som, že je to zneužité a ešte som aj ja za to vinná. Áno mám na tom svoju vinu, ale nie tú, že by som mala robiť viac preto, aby sa iní cítili lepšie v mojej spoločnosti, ale nie skutkami, ktorými im urobím dobre, ale skutkami, ktoré robia dobre mne. Mám sa mať rada. Naozaj mám mať rada samu seba. Keď som minulý týždeň v stredu po dlhom čase našla moju skoro stratenú škatuľku prianí, zistila som, že som si tam priala všetko pre ostatných (asi 6 ks prianí) a iba jedno jediné prianie pre seba (1 ks papiera). O čom toto svedčí? Že naozaj uprednostňujem všetkých pred seba. Určite raz bude všetko tak, ako má byť, nateraz však sa musím potrápiť s tým, aby som sa naučila mať sama seba rada. Wink

Kategória:

Komentáre

babun

3. október 2014 - 19:04

Sylvush, som asi ten posledný človek, čo vie ako na to...Ja len poznám dôsledky.... Povedzme vdova, čo celý život žila pre rodinu, spolu s mužom, čo zastrešoval veci prakticko - ideologocko - právvne, pre rodinu, mala životnú náplň.... Presne vedela, kto kedy čo má, potrebuje, riešila, ponúkala sa a zase riešila...
Po ovdovení, deti a vnúčatá, istú dobu fungovali v tomto móde, ale postupne to bolo komplikované, lebo navarené jedlo, a schosnované zaváraniny, nemal kto odviezť, a nikomu sa nechcelo, práve vo chvíli, keď mamke sa zachcelo....
Tak nastal kolotoč telefonátov, ponúkaní, dešpektu, odcudzovaní sa, a milá vdovka zistila, že nemá čo robiť.... Nemá koníčky, náplň, ak sa nemôže starať o druhých, je nešťastná, lebo ju nič nebaví, ani záhrada, a ani nič, nikto nič nechce, nevolajú ju domov, nevozia domov, vnúčatá už nechodia, tlakom na rodinu, dosiahla len to, že zostala úplne sama, a spôsobila si to tak isto sama, ....
Nemá priateľov, nepozná iné, ako niekomu slúžiť, teda deťom, zlostne začala pripomínať, čo komu dala, čo pre koho urobila, v depresii a pocitu zbytočnosti, lebo nemal vôbec žiadne svoje celkom sebecky osobné túžby, koníčky, záujmy.... sa úplne stratila a nechce sa jej žiť, lebo sa nenaučila žiť inak, ako slúžka, a nevie, ako z toho von.....potrebuje impulz z vonku, typu, babka upeč tú úžasnú štrúdľu, ale nenapadne ju upiecť len tak, a pozvať niekoho, susedov, predstava, že by šla na dovolenku, je pre ňu hrozná, veď kto by sa postaral, bol k dispozícii, kto oberie slivky....
Sedí a čaká, kým ju niekto bude potrebovať....

georgina

4. október 2014 - 20:04

Sylvush, jediný človek, ktorý ťa dokáže urobiť šťastnou, si ty. To poznáš ;-).

A ako na to? No, presne takto, ako to robíš - premýšľaj a prehodnocuj priority. A prečítaj si Štyri dohody (a potom aj Piatu.)

georgina

4. október 2014 - 20:25

K tomu, čo napísala Babun - súhlasím od vrchu po spodok a ešte dodávam.

Mnohé ženy sú tak naučené (majú to vovychované a spoločenským povedomím upevňované), že sú hodnotné len a výlučne vtedy, ak sú obetavé matky, skvelé gazdinky, chápavé partnerky a všetko zvládajúce pracovníčky.
Potom dokola štvú samé seba nekonečnými MUSÍM urobiť toto a ešte hento (ísť s dieťaťom do cirkusu, aj keď mám chrípku, dám si nejaký chemický driák; potom umyť okná, však idú Vianoce, a bez nablýskanej domácnosti sa konať nebudú; vytvoriť trojchodový obed pre manžela ako od jeho mamy, on to tak žiada, a čo na tom, že tá chrípka ešte furt neprešla; a šéfovi pripraviť tie podklady, čo sú síce jeho náplň práce, ale tak on chce ísť hrať golf, že..).

Tragikomické pritom je, že myslieť na seba si tieto ženy prekladajú ako kašľať na všetko a na všetkých a iba si vykladať nohy a maľovať nechty, prípadne sa ísť zabaviť do baru.

Pritom všetky "povinnosti" sa dajú robiť A SÚČASNE pritom myslieť na seba. Stačí zmeniť uhol pohľadu. Nie MUSÍM to urobiť, ale CHCEM to urobiť. A to chcenie môže byť iba na základe vlastného rozhodnutia. V každej jednej situácii totiž máme na výber aspoň z dvoch možností.

Čiže - jasne, nechce sa mi ísť do práce, ale ak tam nebudem chodiť, budem mať málo peňazí, nebudem si môcť dovoliť toto a hento. Tak si VYBERIEM, že do tej roboty pôjdem.

Nemusím piecť koláč, ale ak ho upečiem, aj ja sama si na ňom pochutím. Takže sa ROZHODNEM, že ho upečiem. JA. (To, že manžel trvá na nedeľnom koláči, s tým nemá vôbec nič spoločné. Nemusím plniť jeho priania, ale úplne náhodou ten koláč chcem aj ja.)

Dieťaťu som sľúbila návštevu cirkusu, ale ak mám chrípku, tak si ľahnem do postele, dieťaťu vysvetlím, že by som rada šla, ale keď to nejde, tak to nejde, a nie vždy mu môžem vyhovieť. Ak sa hodí o zem, bude ležať. V konečnom dôsledku to prospeje dieťaťu aj mne. (Vo vyššom leveli požiadam manžela alebo priamo dieťa o uvarenie zázvorového čaju.)